Človek žijúci vo svojom prirodzenom prostredí bez vplyvu civilizácie je ako živočíšny druh na výhyne.
Po kliknutí sa ti ukáže celá mapa.
S prvotnou ideou na túto expedíciu prišiel Peter Ondrejovič – Becko. Začiatkom roku 2000 bol účastníkom dvojčlennej expedície, ktorá prešla pešo územím kmeňa Surma. Putovanie po vyprahnutých kútoch juhozápadnej Etiópie ho priviedlo na ideu dostať sa ku jedinečným kmeňom prostredníctvom splavenia obtiažnej rieky Omo, ktorej tok sa vinie krajinou ako životodarná niť. Dostupných je len minimum informácií k tejto oblasti a takmer žiadne ohľadom rieky.
Pár informácií sme vypátrali prostredníctvom internetu, kmene v tejto oblasti čiastočne zdokumentovali aj českí cestovatelia v poslednom období. Pred začiatkom expedície sme nepoznali osobne nikoho, kto by rieku Omo splavil. Vedeli sme, že horná tretina toku sa robí aj ako jeden z celosvetovo najpríťažlivejších a najdrahších raftingov na svete. Rieka bola prvý krát splavená v roku 1973 americkými inštruktormi raftingu z Colorada. Odvtedy mal celý úsek rieky podľa našich informácií len jedno splavenie navyše v roku 1985. Hlavný cieľ expedície bol teda riečny priestup až k dolnému toku v celkovej dĺžke do 900 km, kde v spodnej polovici toku žijú práve jedinečné kmene so žiadnym alebo minimálnym vplyvom civilizácie a svojimi pestrými subkultúrami. Išli sme jednoducho za tým, čo už na našej Zemi už takmer neexistuje. To, že sú tunajšie kmene oddelené od civilizačných vplyvov má svoje dôvody a mnohé z nich sme mali možnosť vyskúšať na vlastnej koži. Doslova.
Späť do minulosti
História Etiópie je zaujímavá a obsiahla. Počiatky štátnych útvarov v Etiópii siahajú ku Kráľovnej zo Sáby, ktorá sa vydala na cestu za Kráľom Šalamúnom. Priniesla okrem iného späť do vlasti aj dodnes pretrvávajúci semitský vplyv. V tomto storočí bol najvýznamnejším panovníkom cisár Haile Selassie, ktorý okrem iného prostredníctvom svojho vplyvu pozdvihol Addis Ababu na hlavné mesto čierneho kontinentu a sídlo viacerých medzinárodných inštitúcií. Ako jediná krajina Afriky nebola Etiópia po celú svoju históriu ani raz kolonizovaná. Nepodarilo sa to ani Mussolinimu. V roku 1974 bola monarchia zvrhnutá a za bratskej pomoci ZSSR sa v Etiópii budoval 17 rokov socializmus. Po dlhej občianskej vojne sa v roku 1991 ujala moci demokratická vláda. Paralely obdobného vývoja v porovnaní so Slovenskom sa dajú nájsť ľahko. Po stáročiach centralistických vlád sa založilo 14 regiónov, ktoré majú relatívnu samostatnosť a nepotláčajú rôznosť 78 etnických skupín žijúcich v Etiópii. Kresťanstvo bolo v Etiópii pól tisícročia skôr ako u nás a viera je pre bežných Etiópčanov veľmi dôležitá. Etiópčania sú hrdý národ, rysy ich tváre až nápadne pripomínajú tie naše, európske. To, že si po celú existenciu osídlenia udržali Etiópčania nezávislosť, je zásluhou najmä neprístupnej polohy krajiny a ich silného národného povedomia. Tvrdohlavá obrana ich vlastných práv bola dôsledkom ich neochvejného presvedčenia o vlastnej nadradenosti. U mnohým domorodcom sme to mohli vyčítať priamo z očí. Historicky sa ich pohŕdavosť obracala práve voči koristníckym Európanom, ktorí mali veľký záujem ovládnuť túto nikým nepokorenú krajinu hlavne zo strategických dôvodov.
Geo
Etiópia sa nazýva aj strechou Afriky. Právom. Väčšinu jej povrchu tvorí vysočina s priemernou nadmorskou výškou 1,500 – 2,500 m.n.m. Najvyšší vrch krajiny Mount Ras Dashen v pohorí Simien má výšku 4,620 m.n.m. a okolie pripomína zvrásnené údolie Colorada. Krajinný reliéf tvoria vlastne obrovské stolové hory, preťaté údoliami riek, tektonickými zlommi a priekopovými prepadlinami známymi ako Great Rift Valley, ktoré sú uznávané ako prírodný div sveta. Tento 4000 km dlhý útvar pretína Afriku ako meč a celá oblasť je poznačená sopečnou činnosťou. Krajina má pestrý ráz. Nájdeme tu suché pláne, rovinnú vysočinu, divoko zvrásnené pohoria, veľké jazerá. Naša cesta začínala na hornom toku Omo, ktorý viedol hlboko zarezaným čadičovým kaňonom, ktorého prevýšenie až k náhorným planinám bolo 500 - 2,000 m. S pribúdajúcimi kilometrami sa rieka spomaľovala, perejí ubúdalo až sme opustili zovretie hôr a doplavili sa do nížinnej oblasti. Rieka má celoročne hnedú farbu a nesie zo sebou až do jazera Turkana obrovské množstvá nánosov. Zväčšovanie plochy nánosov je dlhodobo sledovaný jav aj zo satelitov. Jazero Turkana je bezodtokové a je to najväčšie zásadité jazero na svete. A krokodílom sa tam darí nemenej dobre ako v samotnej rieke Omo.
Podnebie a klíma
Naplánovali sme si takmer 1,000 km plavbu na obdobie po dažďoch, ktoré pravidelne končia začiatkom septembra. Krajina nám tak ukázala svoju krajšiu zelenú tvár. To bolo jedno z viacerých prekvapení na ceste, viac sme očakávali vyprahnutejšie a suchšie výhľady. Ďalším nečakaným pozitívom bola africká obloha. Krásne sfarbená pri východoch a západoch slnka. Slnko nám cestovalo takmer kolmo nad hlavou. Tomu zodpovedala aj vonkajšia teplota. Bola taká, akú sme očakávali. Cez deň 30 – 40 C v tieni, lenže pri raftingu sme si toho tieňa moc neužili. Čiže 40 – 50 C na slnku. Naša európska pokožka zvládala tento slnečný útok bez väčších problémov. Našťastie sme mali po ruke vodný tok rieky Omo.
|
